Žijem v Bratislave – tu pracujem, nakupujem, brázdim ulice a vychovávam svoje deti. A síce aj ja hovorím, že všade dobre, doma najlepšie, hnevajú ma mnohé problémy.
V Bratislave bývam vyše 10 rokov – zažila som mesto ako študentka, na priváte aj na internáte, aj ako pracujúca a dochádzajúca z okrajových častí. S manželom sme bývali v historickom centre aj v rezidenčnej štvrti 500 bytov. Minulý rok sme sa presťahovali do štvrte na „Februárku“. Máme šťastie, že naše príjmy sú zo strednej triedy – aj hypotéky sú teda dostupnejšie. S očakávaním druhého dieťaťa sme si vybrali veľmi pekný kus Bratislavy. Bývame obkolesení ihriskami, škôlkami a pokojnými dvormi. Prechádzky a výlety na iné miesta však veľmi idylické nebývajú. Ešte nedávno bolo prvým pravidlom prechádzok vyhnúť sa neďalekému Trnavskému mýtu, bodu, ktorý kočíkujúcich Bratislavčanov poriadne desil.
Na staré Trnavské mýto by sme nemali zabudnúť. Bol to vážny neriešený problém, s ktorým sa roky nehýbalo. Rovnako ako roky prehliadaná Hlavná stanica, Kollárovo námestie, Šancová alebo Račianska, pri ktorých je i samotný návrh riešenia v nedohľadne.
Memento Trnavské mýto
Trnavské mýto je práve smutným príkladom (ne)fungovania nášho mesta. Jednu z najrušnejších bratislavských križovatiek donedávna rekonštruovali. Veľká časť Bratislavčanov si asi povedala „konečne!“ a potom museli mesiace robiť kilometrové obchádzky len preto, aby developer nemusel urobiť nadprácu. Ísť cez podchod pod Trnavským mýtom pred rekonštrukciou s kočíkom bolo ako za trest. Neboli tam výťahy, eskalátory často nefungovali alebo pri niektorých schodiskách úplne chýbali. Dnes je podchod zrekonštruovaný. Výťahom sa síce nedostanete všade, no hádam aspoň tie eskalátory budú fungovať. Zachovajme si však spomienku na Trnavské mýto – ako veľmi dokáže byť nejaké miesto v meste nepriateľské ku zdravotne znevýhodneným či kočíkujúcim ľuďom. A ako veľmi dokáže samospráva ignorovať potreby občanov v procese nastavovania podmienok rekonštrukcie pre developera.
My sme zápcha
Doprava – nekonečná starosť Bratislavčanov. Áno, aj mne často napadne, že radšej budem sedieť v zápche, ako sa s dvomi deťmi a kočíkom trápiť šplhaním sa cez obrubníky. No obvykle predsa radšej volím MHD. Principiálne totiž neparkujem na chodníkoch a v Bratislave mi často veľa iných možností neostáva. Zároveň si priznávam, že som trochu idealistka. Verím, že treba začať od seba a že to JA som zápcha, keď v nej sedím. Bratislava by si zaslúžila parkovaciu politiku, lepšiu MHD a viac ľudí, ktorí ju budú radi a často využívať.
Dva prestupy sú pre mňa prijateľnejšie než 45 minút sedenia v zápche a potom 20 minút hľadania parkovacieho miesta.
Posilňovanie pre rodičov s kočíkmi
Mám veľmi rada Botanickú záhradu. Ideálne miesto na kočíkovanie. To by som sa tam však s tým kočíkom najskôr musela dostať, však? Keď vystúpite z električky, máte pred sebou veľké schodisko, po ktorom musíte kočík vyniesť. Aby som sa dostala hore, musela som syna vybrať z kočíka, dať si ho do nosiča a kočík vyvliecť hore. Na zastávke často nebol nikto, kto by mi pomohol a iná cesta tam nie je. Na obľúbené miesto som teda chodievala menej a menej.
Ihriská sú iba pre najmenších
Ihriská máme radi. Teda syn ich má rád. Zatiaľ. Som zvedavá, kedy vyrastie z fascinácie plastovými bagrami na pieskoviskách. Ihriská v našej štvrti sú na každom kroku, všetky sú však v podstate rovnaké – pieskovisko, nejaké hojdačky, jedna či dve šmykľavky a čosi na preliezanie. Vhodné pre deti do 4 rokov. Staršie deti asi majú tablety alebo čo. V lepšom prípade sú hracie prvky aspoň nové a bezpečné. Na tých starších preliezkach sa prihodí aj trieska z neudržiavaných drevených konštrukcií.
Je dosť absurdné, že sa v Bratislave rozhodujeme, kam zobrať dieťa na výlet, podľa toho, nakoľko bezbariérová je zastávka MHD. Rovnako, ako je absurdné nemôcť prejsť po chodníku, lebo na ňom parkujú autá. Alebo nemôcť prejsť cez priechod pre chodcov s dvomi deťmi, lebo šoféri sa tvária, že vás nevidia.
Žila som v Amsterdame a v najbližšom parku pri našom byte bolo ihrisko, kde sa deti mohli hrať v blate, na potôčiku bola drevená plávajúca plošina, na ktorú sa dalo postaviť a posúvať sa pomocou motúza. Potôčik bol hlboký len po kolená, no bolo to veľmi zábavné. S manželom sme boli vtedy ešte bezdetní, no dokázali sme sa tam hodiny zabávať aj tak. Niečo také tu chýba – invenčné ihrisko, kde sa deti môžu zašpiniť, trochu experimentovať, nadchnúť sa a snažiť sa zistiť, ako veci fungujú. Bratislavské ihriská sú stavané akoby pre rodičov, ktorí môžu civieť do smartfónov a mať istotu, že dieťaťu sa nič nestane. Ani zábava nie.
Dobrý verejný priestor je taký, kde pobehujú smejúce sa deti, na lavičkách sa rozprávajú cudzí ľudia a na ovládanie invalidného vozíka či kočíka vám stačí jedna ruka.
Mesto potrebuje plán
V Bratislave ma hnevá veľa vecí. Chcem tu však žiť a tajne túžim, že aj moje deti by sa tu mohli rozhodnúť ostať a možno vychovávať ich deti. Na to však potrebujeme zmenu – stratégiu na vytiahnutie Bratislavy z balkánsko-východoeurópskeho-postsocialistického marazmu 20. storočia. V najbližších komunálnych voľbách preto budem voliť ľudí, ktorí majú plán a vedia, čo a ako treba robiť, aby sa nám lepšie žilo. A kočíkovalo. A presúvalo sa po Bratislave. A hralo sa na ihriskách. Preto sa môj budúci primátor Bratislavy volá Matúš Vallo.
Sandra Štasselová študovala mestské plánovanie na Slovensku a v Holandsku, po štúdiu sa vrátila do Bratislavy, kde začala pracovať v treťom sektore. Momentálne je na materskej dovolenke a veľkú časť svojho času trávi testovaním bezbariérovosti bratislavských verejných priestorov (s niekoľkomesačnou dcérou v kočíku) a invenčnosti ihrísk a parkov (s 2,5-ročným synom, ktorý miluje vodu a stavebné stroje).
