Mama a syn. Spomínajú na život v meste, ktoré je podľa nich úžasné, hoci teraz nevyhnutne potrebuje pomoc. Hovoria, že majú radi svetlo Bratislavy, jej vôňu a zvuky, ktorými znie. Chýbajú im, keď sú na cestách mimo domova. Tešia sa na ne, keď sa vracajú. Prejdite sa spolu s nimi Bratislavou.
Miroslava Vallová: Keď ste boli ty a tvoji súrodenci malí, spoločné chvíle, na ktoré si spomínam, sme trávili najmä v Dúbravke. Na úpätí Devínskej kobyly v lokalite Veľká lúka sme mali záhradku a tam sme vás často vodievali pešo cez celé sídlisko a cez starú Dúbravku so špecifickou atmosférou.
Matúš Vallo: V roku 1988 sme sa z Dúbravky odsťahovali. Dostali sme po dlhom čakaní väčší byt s dvoma kúpeľňami v Devínskej Novej Vsi a vymenili sme ho za starší byt s krásnymi kachľami v Starom Meste. Vtedy mali byty inú hodnotu. To bolo obdobie, keď som objavil tábornícky oddiel Vlčia svorka. Je to podobná organizácia ako skauting. Klubovňu sme mali na Krížnej. Do pivničného okna sme vyvesili vlajku – tú si iste pamätá veľa ľudí. Bolo to krásne obdobie. Často sme chodievali do Karpát a o nich nikdy neprestanem tvrdiť, že sú jedným z najväčších pokladov Bratislavy.
Miroslava Vallová: Do Karpát sme často chodievali aj spolu. Zato v centre sme trávili menej času.
Matúš Vallo: Ale pamätám sa, ako som za tebou chodieval do práce do vydavateľstva Tatran, ktoré sídlilo na Michalskej ulici. Občas si ma brávala do Wolkra na vtedajšej Wolkrovej, dnešnej Bielej ulici. Už vtedy sa mi uličky historického centra veľmi páčili. Možno aj preto, lebo som si smel dať vyprážaný syr s hranolkami a Coca-Colu, čo bolo niečo výnimočné.
Miroslava Vallová: Tatran bol legendárny. Rada spomínam, ako sme pod vedením Táne Kusej niekedy tesne po Revolúcii zorganizovali Vianoce s Tatranom – podujatie na podporu predaja kníh. Zasnežená Michalská ulica tancovala a spievala a knihy sa predávali. Ale dnes by to už nebolo nič mimoriadne.
Matúš Vallo: A potom sme sa v roku 1991 celá rodina presťahovali do Ríma. Rodičia tam pracovali a ja som chodil do školy. Mal som 14 rokov a to bol čas, keď má mladý človek partiu a začína sa samostatne pohybovať po meste. Ja som však musel zmeniť prostredie. Už vtedy som si uvedomil, aké výhody má Bratislava. Napríklad, že sa človek na veľa miest dostane pešo.
Miroslava Vallová: Talianski priatelia, ktorí navštívili Bratislavu, si ju zväčša obľúbili a mnohí nám hovorili, že je to mesto, ktoré sa dá ohmatať, že je ešte takpovediac „žiteľná“.
Matúš Vallo: Áno, a aj napriek tomu, že Rím je jedinečné mesto, veľmi som sa tešil domov. Partia kamarátov, ktorú som opustil, tu po návrate stále bola. Všetci z rodiny sme v istom období boli navyše veľmi rozcestovaní a Bratislava sa pre nás stala symbolom toho, že sme spolu. Tu sme sa vždy všetci stretli. Bratislava pre mňa znamená rodinu, kamarátov, vzťahy, ale stále verím, že je to aj skvelé mesto samo osebe. Karpaty a Dunaj, ako aj množstvo ďalších faktorov sú pre mesto veľkým prínosom a potenciálom
So sestrou Barborou
S otcom a bratom Jakubom na chalupe
Miroslava Vallová: To je pravda, ale tam bolo ešte obdobie, keď si si robil sprievodcovský kurz.
Matúš Vallo: Áno, máš pravdu. Keď som sa v roku 1996 vrátil z Ríma, mal som dobrú taliančinu, chcel som to využiť. Vtedy sa rozmáhal turizmus a Bratislavu navštevovalo mnoho Talianov. Urobil som si teda sprievodcovský kurz a sprevádzal som ich po meste.
Miroslava Vallová: Pamätám sa, ako sme s tebou vďaka kurzu objavili veľa zaujímavého. Zamilovala som si napríklad Rudnayovo námestie za Dómom sv. Martina. Zachováva si stále svoj dávny ráz.
Matúš Vallo: Mesto vtedy ešte malo úplne inú atmosféru, a to atmosféru veľkej nádeje. Tá vtedy bola vo všetkom, čo sa po Revolúcii dialo. Celé mesto aj za pomoci mojej generácie bublalo, rozbiehali sa kapely a ľudia akoby sa Bratislavy cez kultúru a šport zmocňovali. S kamarátom Matejom Starkovom sme vtedy založili aj našu kapelu – Paru. V roku 1995.
Miroslava Vallová: Spomínam si, ako ma to vtedy celé udivilo.
Matúš Vallo: Ale prečo?
Miroslava Vallová: Nezdal si sa mi byť taký muzikálny. Ale dopadlo to ako väčšina tvojich projektov. Premyslel si si to, naplánoval a šiel si do toho. Bolo to rušné obdobie. V rodine sme hovorievali „je štvrtok, rozpadá sa Para“. Často ste sa totiž škriepili a následne to vyzeralo na rozpad kapely.
Matúš Vallo: Veď to platí doteraz. (smiech)
Miroslava Vallová: Spočiatku tam bolo množstvo úskalí. Boli ste chudobní, stále ste si niečo požičiavali. Pamätám sa na to obrovské šťastie, keď do Pary pribudol zosilňovač. A potom sme už chodievali na koncerty. Najskôr sme na pódiu a v hľadisku poznali takmer všetkých, a potom sa pomer menil. Mali ste totiž čoraz viac fanúšikov. Veľmi pamätný bol pre mňa nedávny koncert v Starej tržnici, keď som bola na balkóne a pozerala som sa na to neuveriteľné množstvo ľudí spievajúcich vaše texty.
Hudba je môj milovaný koníček
Matúš Vallo: Celú túto cestu sme si užívali spolu s „parťákom“ Oliverom Sadovským. Skamarátili sme sa v piatom ročníku na základnej škole, hrá so mnou v Pare, spolu sme študovali na architektúre a založili sme si spoločný ateliér. Architektúra bola tým, čo ma priviedlo aj k iniciatíve Mestské zásahy. Mali sme nápad, dali sme ho na papier a chceli sme presvedčiť mesto, že sa dá zrealizovať. Aj vy ste ma učili, že nikto za mňa veci nevybaví, že keď chcem niečo zmeniť, musím sa starať sám. Nie sme figúrky v hre, vieme veci ovplyvniť a zlepšiť. S Bratislavou je to tak, že na ňu ako obyvatelia niekedy rezignujeme a zabúdame.
S mojou manželkou Linduškou
Miroslava Vallová: Nikdy som však nemala pocit, že by nám niekedy po návrate z pracovného pobytu Bratislava nebola milá, hoci človek si uvedomí nedostatky. Aj ráno cestou do práce v mysli stieram grafiti z budov a zarovnávam dlažobné kocky. No Bratislavu mám aj tak rada. Ty to tak nemáš?
Matúš Vallo: Mám. Ja som dosť cestoval a práve návštevy iných miest nastavia zrkadlo tomu tvojmu. Uvidíš problémy, ale aj výhody priestoru, v ktorom žiješ. Aj jedno, aj druhé ma nakoniec priviedli k rozhodnutiu kandidovať na primátora Bratislavy. A mal som trému, keď som vám to mal povedať.
Miroslava Vallová: Pamätám si to veľmi dobre. Tvoj otec a ja sme tým úmyslom neboli nadšení. Aktivizmus bol niečím, čo sa nám veľmi páčilo. Je to poloha, ktorú máme veľmi radi, a až po Plán Bratislava sa nám tvoje úsilie zdalo byť úžasné. Najmä to, že sa našlo a stretlo toľko šikovných ľudí a že spolu pre Bratislavu nezištne urobili taký kus práce, sa nám zdá fantastické. Či už budeš primátorom, alebo nebudeš, táto práca za vami zostane a verme, že prinesie mestu úžitok.
Matúš Vallo: Ale vari ma budeš voliť…
Miroslava Vallová: Pravdaže budem. Celá rodina ti verí a veľmi ťa podporuje. Takto si si to zvolil, nuž leť.
